„Medzi ľuďmi panuje názor, že armáda je zbytočná, pretože celý čas iba sedíme na zadkoch v kasárňach, ale vždy, keď sa stane niečo podobného, každý sa hneď s prosbou o pomoc obracia na nás,“ rozhadzuje rukami Rodrigo, veliteľ jednotky z mesta Puerto Montt.

Spolu s priateľkou Janou nás na vojenskom nákladiaku plnom vojakov vezie do mestečka Ensenada, kde chceme pomáhať ako dobrovoľníci. Pokojná turistická oblasť sa totiž stala stredobodom pozornosti svetových médií po tom, čo sa po vyše päťdesiatich rokoch prebral k životu neďaleký vulkán Calbuco, potenciálne tretia najničivejšia sopka v Čile.

Vybuchol navyše v čase, keď sa ľudia zo susedného regiónu ešte stále pasujú s následkami erupcie vulkánu Villarica zo začiatku tohto roku. „Čile má všetko, na čo si spomeniete. Sopky, zemetrasenia, tsunami, požiare, povodne, jednoducho radosť žiť. My vlastne nerobíme nič iné, len beháme od jednej katastrofy ku druhej. A vraj zbytoční,“ pokračuje s pohoršeným výrazom v tvári Rodrigo a keby mohol, snáď si aj odpľuje.

Vjazd do oblasti je uzavretý a kontrolovaný políciou. „Očakáva sa ešte tretia erupcia, preto tu platí evakuačný režim najvyššieho stupňa. Nikto nepovolaný sem nemá prístup,“ vysvetľuje policajný dôstojník a hneď na prvý pohľad je jasné, prečo. Prvé dve erupcie mestečko doslova pochovali pod polmetrovou vrstvou sopečného popola a tam, kde kedysi bývali zelené pastviny, je teraz iba konštantná šedá púšť.

Míňame niekoľko stavieb, ktoré sa zrútili pod náporom nánosov. „Jedinou dobrou správou je fakt, že nie sú obete na životoch ani zranení. V Čile kvôli výbuchu sopky nikto neumrel už vyše sto rokov, omnoho väčšie nebezpečenstvo smrti je tu napríklad pri domácom požiari,“ poúča nás Rodrigo a o chvíľu už dáva pokyny zoradeným vojakom s pracovným náradím a povinnými dýchacími maskami.

Dnes pomáhajú s čisteným strechy rozsiahleho hotela. Po zistení, že sopečný prach sa dá zo strechy veľmi efektívne zosúvať aj váhou vlastného tela, sa však precízna vojenská operácia rýchlo mení na preteky v skokoch do diaľky. Nechýbajú ani hromadné fotografie či gigantické nápisy na zasypaných lúkach okolo hotela. Niet sa však čomu diviť, väčšina vojakov je stále iba v tínedžerskom veku.

„Vždy, keď u nás vybuchne nejaká sopka, všetko letí ku našim milovaným susedom v Argentíne. Nie, že by sme im to priali, ale tiež sa nedá povedať, že by nám to bolo ľúto,“ smeje sa Rodrigo.

To rozhodne neplatí o päťdesiatnikovi Federicovi zo susedného mesta Puerto Varas, ktorý jednoducho vzal svoju lopatu, stopol náš konvoj a pridal sa k čisteniu. „Je mojou povinnosťou tu byť a pomáhať, nielen ako suseda, ale aj ako Čiľana. Nemôžem ich tu v tom predsa nechať samotných,“ vysvetľuje nám všetkým razantným hlasom. Potom sa otočí ku mne a jeho tón sa náhle zmení. „Títo chlapci tu byť musia, ja tu byť musím, ale ty tu byť nemusíš. Napriek tomu si tu, z krajiny, ktorú ani nepoznám a pomáhaš nám, Čiľanom. To je veľká vec a vďaka ti za to,“ dokončuje svoju reč mierne dojatý Federico a opäť sa všetci púšťajú do práce.

Sopečný prach v tejto oblasti v skutočnosti prachom vôbec nie je. Naše lopaty sa zabárajú do mora drobných kamienkov, ktoré sú však v porovnaní s bežným štrkom omnoho ľahšie. Skutočný prach pokryl až mestá na druhej strane Ánd. „Vždy, keď u nás vybuchne nejaká sopka, všetko letí ku našim milovaným susedom v Argentíne. Nie, že by sme im to priali, ale tiež sa nedá povedať, že by nám to bolo ľúto,“ smeje sa Rodrigo. Nie vždy je však tomu tak. Mnohí tu ešte majú v živej pamäti výbuch neďalekého vulkánu Chaitén, ktorý v roku 2008 pochoval rovnomenné okresné mesto a spravil z neho neobývateľné mesto duchov.

Obavy z podobného scenára panovali aj počas prvej erupcie Calbuca. „Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Tri minúty po výbuchu siahal stĺp dymu do neuveriteľnej výšky a do piatich minút už zakryl celé nebo nad Ensenadou. Väčšinou sopka pred erupciou vysiela signály, ale tentokrát vybuchla z ničoho nič. Nikto to skutočne nečakal,“ líči pri obede pre dobrovoľníkov prvé momenty po výbuchu Trinidad, majiteľka miestnej reštaurácie.

Spolu s manželom a synom Césarom sa nedávno vrátili domov po dvadsiatich rokoch strávených v Brazílii. Rodina Ramirezovcov pritom patrí k tým šťastnejším. Okrem reštaurácie v Ensenade vlastnia aj nehnuteľnosti v Puerto Varase, a preto po evakuácii neboli nútení ostať niekoľko dní v telocvični tak, ako väčšina ich susedov. „Ľudia mali veľký strach, všetci iba rýchlo nasadali do áut a utekali kadeľahšie, nechávajúc za sebou nezamknuté domy, rozrobené veci, hospodárske zvieratá.

Sused nedávno dokončil nákladnú rekonštrukciu domu aj pozemku a päť dní na to mu to všetko pochoval sopečný prach,“ ukazuje na neďaleký pozemok César. Prvé nánosy podľa neho začali padať už po prvej hodine od výbuchu, ale to už bola Ensenada úplne vyľudnená. Takou ostala aj po niekoľko ďalších dní, počas ktorých úrady oblasť úplne uzavreli až do okruhu dvadsiatich kilometrov od vulkánu. Krátko po prvej erupcii nasledovala druhá, súčasťou ktorej bol aj výron lávy, tá už však do Ensenady našťastie nedoputovala. Po niekoľkých dňoch síce úrady obyvateľov do svojich domovov pustili, ale stále platilo, že po piatej hodine večer museli všetci oblasť povinne opustiť. My sme neboli výnimkou.

V turisticky atraktívnom regióne Los Lagos je takmer nemožné pohybovať sa bez toho, aby cestovateľ nenarazil na nejaké jazero alebo vulkán. Ensenada, rozkladajúca sa na brehoch druhého najväčšieho čilského jazera Llanquihue, je obklopená sopkami hneď tromi, pričom najbližšou a najznámejšou z nich je ikonický vulkán Osorno. Ten však nebol aktívny už vyše 150 rokov. „Pôvodní obyvatelia z národa Mapuče majú legendu, podľa ktorej Calbuco od prvého momentu stvorenia žiarli na krásu Osorna, v ktorého tieni vždy stál.

Často sa preto rozzúri a vybuchne, aby na seba strhol pozornosť a všetkým ukázal, že je stále tu a treba s ním počítať. Asi to bude pravda, lebo predošlé dve erupcie sa udiali za pekných a jasných dní,“ smeje sa César počas našej spoločnej cesty späť do postihnutej oblasti, pričom oba vulkány pred sebou vidíme ako na dlani. Na pravej strane z Calbuca pokojne stúpa biely dym a na ľavej je inokedy snehobiele Osorno pokryté šedivou vrstvou prachu. Ak je legenda pravdivá, plán žiarlivého vulkánu nemohol vyjsť lepšie.

U Ramirezovcov majú medzitým naponáhlo. Dnes je na programe výjazdové zasadnutie vlády za účasti prezidentky, ktoré sa má udiať práve v ich reštaurácii. Televízne štáby si u nich podávajú kľučku a príležitosť stať sa hviezdou dostáva snáď každý člen rodiny či personálu, odhodlaných dobrovoľníkov zo strednej Európy nevynímajúc.

Nad domom lietajú helikoptéry a vládni úradníci kontrolujú miesto. „Zasadnutie je u nás, pretože naša reštaurácia je tu zďaleka najväčšia a ako jediná sa hodí pre tieto účely, v sezóne mávame aj tristo hostí denne. Je skutočne šťastím, že sopka vybuchla až teraz, pretože sezóna sa už skončila a my by sme tak či tak mali zatvorené,“ líči Trinidad redaktorovi jedného z miestnych televíznych štábov, zatiaľ čo my poctivo odkopávame okolie vchodových dverí.

Na hlavnej ceste sa to hmýri vojakmi, mladými aj starými dobrovoľníkmi či novinármi všetkého druhu. Je totiž slnečný deň a to je čas vhodný nielen na sanačné práce, ale aj na pekné reportáže. Zhruba dve hodiny pred plánovaným príchodom prezidentky však všetky pohľady na seba opäť raz strháva Calbuco. Biely dym vystriedal masívny stĺp šedého popola stúpajúci do výšky niekoľkých kilometrov a udivené výrazy prizerajúcich sa ľudí takmer okamžite vystriedali nahrávacie zariadenia všetkého druhu.

„Bože môj, to je ďalšia erupcia! Nemôžem uveriť, že sa to naozaj deje,“ kričí so vzrušením v hlase Maverick, austrálsky dobrovoľník, ktorý spolu s nami pracuje na vyslobodení reštaurácie. Pôvodne mal naplánované prísť z Argentíny do oblasti okolo sopky Calbuco presne v deň prvej erupcie, ale nakoniec sa v Argentíne zdržal o deň dlhšie a potom ho už cez uzavreté hranice do Čile nepustili. Z prvých dvoch erupcií tak nevidel nič. „Je to úžasné, ešte nikdy v živote som nič podobného nezažil. Trochu som aj dúfal, že to buchne ešte raz,“ raduje sa Austrálčan a spolu so zhromaždenými novinármi robí jeden snímok za druhým.

Medzi najaktívnejších fotografov prírodného fenoménu sa medzitým nečakane zaraďujú vojaci, každý sa snaží ukoristiť aspoň jedno selfie v chrliacim vulkánom. „Táto erupcia je omnoho menšia než predošlé dve a dym zjavne putuje opačným smerom od Ensenady, takže bezprostredné nebezpečenstvo nateraz nehrozí, ale oblasť musíme pre istotu aj tak vypratať čo najskôr,“ informuje nás Rodrigo, zatiaľ čo svojej jednotke velí urýchlene sa zoradiť a nastúpiť do vojenského vozidla.

Podobne k tomu pristupujú aj samotní obyvatelia a mestečko opúšťajú iba veľmi pozvoľna. Napriek tomu sa necelých dvadsať minút po výbuchu javíme byť jednými z posledných, ktorí ešte neodišli. „S poslednou evakuáciou sa to vôbec nedá porovnať, vtedy to bol doslova beh o život. Dnes nám vulkán pripravil pekné divadielko, asi nemá rád pani prezidentku,“ smeje sa už v aute César a čo chvíľu sa po ceste zastavuje na miestach s dobrým výhľadom na Calbuco, aby získal ďalšie zábery.

Po celý nasledujúci deň je dvadsaťkilometrová zóna okolo vulkánu opäť úplne uzatvorená. V správach štátnej televízie vidieť zúfalých aj nahnevaných ľudí, ako sa snažia dostať do svojich domovov, aby boli následne obracaní políciou späť. „Teraz je naším najväčším problémom voda. Či už tá pitná, ktorej je nedostatok, alebo tá dažďová, ktorej je naopak až príliš,“ premieta pri pohľade z okna César. Dnes totiž leje ako z krhly a podobných dní bude len pribúdať. Región Los Lagos je jedným z najdaždivejších na svete a práve prichádzajúca zima je tým obdobím, kedy tu dažďových kvapiek padá najviac.

So svahmi pokrytými nestabilnými vrstvami vulkanických nánosov v oblasti vzrastajú obavy z lokálnych záplav a zosuvov pôdy. Miestni sa však snažia o veciach rozmýšľať pozitívne. „Za pár mesiacov už snáď budeme z toho najhoršieho vonku a potom k nám určite zavítajú davy turistov, ktorí budú zvedaví, ako to v Ensenade vyzerá po výbuchu. Teraz, keď sme boli snáď v každej televízii sveta, o našu budúcnosť strach rozhodne nemám,“ vraví nám Trinidad, keď si odchádza vyzdvihnúť štátnu pomoc v podobe sadeníc rastlín. Aj vďaka nim sa už čoskoro bude môcť život v tieni vulkánu vrátiť do zabehnutých koľají.

Autor textu: Martin Habčák | Autor fotografií: Jana Harušťáková

Líbil se vám tento článek? Odměňte prosím naše autory za jejich práci lajkováním a sdílením tohoto článku, děkujeme!